Byzantská ríša
[more...]
Byzantská ríša
Byzantská ríša alebo Byzancia alebo Východorímska ríša je umelý názov pre východnú, grécko orientálnu časť Rímskej ríše a pre nadväzujúci stredoveký štát. Táto ríša existovala od roku 395 až do roku 1453.
Sama seba chápala ako neprerušeného pokračovateľa Rímskej ríše a aj sa tak oficiálne nazývala. Hlavným mestom bol Konštantínopol /po slovensky tiež Carihrad/ dnešný Istanbul ležiaci na hranici medzi Európou a Áziou. Byzantská ríša počas svojej existencie nikdy nebola označovaná ako „Byzantská“. Volala sa až do svojho konca Ríša Rimanov alebo Rímske cisárstvo. Názov Byzantská ríša, odvodený od Byzantium čiže latinizovanej formy pôvodného gréckeho mena Byzántion predchodcu hlavného mesta. Byzantská ríša bola zmesou rímskeho štátnictva, gréckej kultúry a kresťanského náboženstva. Cisár bol fakticky neobmedzeným vládcom ríše a cirkvi /cézaropapizmus/. Až do stredného stredoveku bola ríša kultúrne najvyspelejším štátom Európy aj islamského sveta. Základnými dvoma hodnotami ríše bolo kresťanstvo a „rímske“ občianstvo.
Po zániku Západorímskej ríše sa snažili panovníci Byzantskej ríše o obnovu Rímskej ríše v plnom rozsahu. Najbližšie sa k tomuto cieľu priblížil Justinián I. /527 – 565/. Justiniánovi sa podarilo zničiť Vandalské kráľovstvo v Afrike, Ostrogótske v Talianku a obsadil aj časť Apeninského polostrova. Na východe sa mu podarilo poraziť Peržanov a tým zastavil ich tlak smerom na západ. V domácej politike musel čeliť povstaniu Niká, zaviedol daňovú reformu, zrušil všetky nekresťanské náboženstvá, vytvoril nový zákonník /Corpus iuris civilis/ a zaviedol cézaropapizmus /svetský panovník je aj hlavou cirkvi/. Ďalší cisár Herakleitos zaviedol dôležité vojensko-správne reformy a zaviedol gréčtinu ako úradný jazyk.
Po definitívnej porážke Peržanov sa na ich mieste objavil oveľa nebezpečnejší súper Arabi ktorí roku 637 dobyli Jeruzalem. V nasledujúcich storočiach viedla Byzantská ríša boje s prenikajúcimi Arabmi. Víťazstvo nad Arabmi roku 718 znamenalo koniec bezprostredného arabského nebezpečenstva pre ríšu. Na severe sa však objavili Bulhari, ktorí začali ohrozovať panstvo Byzantskej ríše na Balkáne.
Z osobného presvedčenia vydal byzantský cisár Lev III. Sýrsky roku 730 edikt, ktorým prikázal zničiť obrazy svätých, čím vyvolal ikonoklazmus /obrazoborectvo/ a s ním spojenú dlhodobú cirkevnú krízu ktorá trvala až do roku 843 kedy bolo uctievanie obrazov oficiálne povolené.
K novému veľkému rozmachu Byzantskej ríše došlo za panovania cisára Bazileosa II. Bulharobijcu /976 – 1025/ z macedónskej dynastie. Tomuto panovníkovi sa podarilo poraziť Bulharskú ríšu, ktorá už dlhší časť vážne ohrozovala Byzanciu.
V roku 1054 došlo k úplnému rozštiepeniu východného a západného kresťanstva. Zástupca pápeža exkomunikoval konštantínopolského patriarchu a tak sa kresťanstvo rozdelilo na západné /rímsko katolícke/ a východné /ortodoxné/.
Obdobie 1081 - 1204 je v znamení zápasu so seldžuckými Turkami, ktorí sa objavili 1080 v Malej Ázii. Do tohto boja sa prostredníctvom križiackych výprav zapojil aj celý európsky Západ. Dynastii Komnenovcov /1081-1185/ sa podarilo prostredníctvom boja aj diplomacie prinavrátiť na krátky čas Byzantskej ríši významné postavenie. Veľmi vzdelaný cisár Manuel I. /1143-1180/ rozšíril vplyv ríše na celý Balkánsky polostrov. Byzantské vojská boli však nakoniec totálne porazené spojenými seldžuckými vojskami v bitke pri Mantzikerte v roku 1071 Touto porážkou Byzancia navždy stratila dôležitú Malú Áziu v prospech seldžuckých Turkov a stratila tak aj svoje veľmocenské postavenie v Prednej Ázii.
V období križiackych výprav, keď sa západným kresťanom podarilo dobyť, niektoré územia v Palestíne a Sýrii došlo k závažným sporom medzi Byzanciou a novo založenými križiackymi štátmi. Tieto spory vyvrcholili počas 4. križiackej výpravy kedy križiaci na popud Benátok v roku 1204 dobyli Konštantínopol a Byzantská ríša na niekoľko desaťročí zanikla. Časť bývalých byzantských území si pripojili Benátky a na zvyšku vzniklo Latinské cisárstvo, Solúnske kráľovstvo a niekoľko menších gréckych a križiackych štátov.
Samotný Byzantínci sa udržali v niekoľkých dŕžavách v Malej Ázii, ktoré sa nakoniec zjednotili Nikajské cisárstvo a vyhnali križiakov z Konštantínopola /1261/. V roku 1261 Michal VIII. /1259-1282/ dosadol na carihradský trón ako cisár obnovenej Byzantskej ríše. Početné vonkajšie a vnútorné konflikty za jeho vlády však ríšu tak vyčerpali, že už nemala síl brániť sa proti novému nepriateľovi -osmanským Turkom, ktorí sa za Michalovej vlády objavili v Malej Ázii. Bojovalo sa aj proti Srbom.
V tomto období už bolo jasné, že sa Byzntská ríša neudrží sama v boji proti svojim nepriateľom. Preto bola v roku 1439 podpísaná vo Florencii listina, ktorá vytvorila úniu medzi rímskou a ortodoxnou cirkvou /Florentská únia/. Výsledkom únie mala byť pomoc západu, ktorá sa však bohužiaľ neuskutočnila. Osmanský Turci pod vedením Mehmeda II. Dobyvateľa v roku 1453 dobyli Konštantínopol a tým s konečnou platnosťou prestala existovať Byzantská ríša.