Nemecká a Francúzka romantická lit

[more...]

Nemecká romantická literatúra

Johann Wolfgang Goethe (1749 – 1832)

Utrpenie mladého Werthera (1774)

– útvar – sentimentálny román s autobiografickými prvkami napísaný formou listov;

– téma – nenaplnená láska dvoch mladých ľudí a neschopnosť dosiahnutia individuálneho šťastia v spoločnosti, ktorá sa riadi zaužívanými konvenciami;

– kompozícia – román sa skladá z 2 častí; dejová línia je slabá, prerušovaná úvahami, opismi prírody a prostredia; jednotlivé listy sú písané od mája do decembra v r. 1771;

– postavy –  Werther, Lotta (Charlotte Buffová), Albert, Wilhelm;

– dej – odohráva sa v priebehu niekoľkých mesiacov; Werther píše svojmu priateľovi Wilhelmovi listy; Werther odchádza do Wahleimu, aby zabudol na stratu priateľky. Je očarený prírodou i ľuďmi. Sesternica ho zoznámi s Lottou. Werther sa do nej zaľúbi aj napriek tomu, že sa dozvie že Lotta je zasnúbená s Albertom. Zoznámi sa aj s Albertom. Vidí, že je to dobrý človek, ale začne na neho žiarliť. Keď to už nemôže vydržať, odchádza naspäť do mesta a začne pracovať u vyslanca ako tajomník. Poznáva prázdny a pokrytecký život šľachty plný klebiet a intríg. Nemôže však na Lottu zabudnúť, preto sa vracia späť na vidiek. Každý deň navštevuje Lottu a Alberta, ktorí sa medzitým zobrali a jeho návštevy začínajú byť okoliu a Albertovi nápadné. Albert požiada Lottu, aby Werther  obmedzil návštevy u nej. Werther naposledy navštívi Lottu na Vianoce, keď Albert nie je doma. Chce sa s ňou zblížiť, no ona odmieta. Werther si nakoniec požičia od Alberta pištoľ a zastrelí sa. Lotta a Albert psychicky trpia.

Charakteristika postáv:

Werther – autobiografická postava. Mladý, vzdelaný muž zo strednej šľachty. Veľmi citlivý, má rád prírodu a jednoduchých ľudí, neznáša prázdnotu šľachtických salónov ktoré nevyznávajú rovnosť medzi ľuďmi. Neznáša tiež chladné malomeštianstvo, ktoré je založené na kalkulovaní. Nešťastne sa zaľúbi, proti jeho láske stojí celá spoločnosť ktorá sa riadi konvenciami a vymedzuje vzťahy medzi ľuďmi. Spoločnosť ho nechápe a preto je osamelý. Umiera, aby Lotte nezavadzal v živote a aj preto, lebo zistí, že ona nemôže byť nikdy jeho. Je tu základný rozpor medzi tým, čo si Werther vysníval a skutočnosťou. Jeho smrť vyznieva ako protest proti vtedajšiemu zriadeniu.

Lotta – krásna mladá dievčina. Priateľská, súcitná. Po smrti matky žije s otcom a ôsmimi súrodencami. Je schopná vášne, no musí ju kvôli okoliu potláčať. Má v úcte Alberta, má ho aj rada a nechce ho sklamať. Je poslušnou ženou. Werther jej je veľmi blízky, no lásku mu nemôže opätovať. Po smrti Werthera veľmi trpí.

Francúzska romantická literatúra

Victor Hugo (1802 – 1885)

Chrám Matky Božej v Paríži (1831)

– útvar – historický román;

– čas –  15. storočie; francúzska spoločnosť za vlády Ľudovíta XI.;

– prostredie – stredoveký Paríž, Chrám Matky Božej (Notre Dame), námestie, ulice, Dvor divov, parížske podsvetie;

– téma – romantický príbeh krásnej cigánky Esmeraldy a obludného Quasimoda; príbeh dobra a zla, lásky a vášne, spravodlivosti a trápenia;

– kompozícia – román má 2 časti, je členený na kapitoly; dejová línia je veľká a má mnohé odbočenia,  prudký dej, zvraty, neobvyklé situácie, kontrasty (tragickosť – komika); v románe vystupuje množstvo postáv z rôznych spoločenských vrstiev od najchudobnejších po najbohatšie – žobráci, mestská chudoba, cigáni, bohatší mešťania, cirkev, šľachta, kráľ;

– postavy – Esmeralda (mladé pekné dievča), Quasimodo (mrzák, zvonár v chráme), Claude Frollo (kňaz v chráme), Phoebus (kapitán lukostrelcov), Pierre Gringoire (spisovateľ), Gudula (pustovníčka), Džoli (Esmeraldina kozička);

– dej – Quasimodo sa stáva kráľom bláznov, oblečú ho do posmešného odevu a usporiadajú mu sprievod. Na tejto slávnosti púta pozornosť krásna cigánka Esmeralda pri vystúpení so svojou kozičkou. Pierre Gringoire sa túla po Paríži, hľadá námety pre svoj román a stáva sa svedkom pokusu o únos Esmeraldy, ktorý pripravil kňaz Frollo. Kapitán lukostrelcov Phoebus však únoscov prekvapí a zatkne. Esmeraldu pustí a ona sa doňho zaľúbi. Pierre Gringoire zablúdi do parížskeho podsvetia na Dvor divov a hrozí mu smrť. Život mu zachráni Esmeralda tým, že povie, že si ho vezme za manžela. Quasimoda za únos Esmeraldy zatknú, mučia ho a dajú ho na pranier. Jediná Esmeralda sa nad ním zľutuje, podá mu vodu a Quasimodo sa do nej zaľúbi. Phoebus sa pochváli Frollovi, že má schôdzku s Esmeraldou. Frollo žiarli a rozhodne sa schôdzku prekaziť. Keď sa Esmeralda a Phoebus stretnú, ukrytý Frollo zaútočí na Phoeba dýkou, zraní ho a Esmeralda zamdlie. Keď sa preberie, Frollo jej oznámi, že ju žaluje z vraždy Phoeba a z čarodejníctva. Esmeraldu zavrú a spod šibenice ju zachráni Quasimodo. Unesie ju a ukryje sa s ňou v chráme. Frollo navrhne Pierrovi, aby mu pomohol dostať Esmeraldu z chrámu. Pierre Gringoire zburcuje Dvor divov aby vylúpili chrám. Esmeralda odchádza s Pierrom a so zamaskovaným mužom, lebo verí, že jej chcú pomôcť. Neskôr v zamaskovanom mužovi spoznáva Frolla, odmieta jeho návrhy lásky, a preto ju Frollo dá zavrieť do väzenia k pustovníčke Gudule. Tá v Esmeralde spozná svoju dcéru, ktorú jej dávno uniesli cigáni a vychovali ju. Chce ju chrániť, no od vysilenia umiera. Esmeraldu mučia, prizná sa aj k tomu, čo neurobila a odsúdia ju na smrť obesením. Frollo spolu s Quasimodom sa dívajú z veže chrámu na popravu a nešťastný Quasimodo počas popravy zhodí Frolla z veže. O 2 roky nájdu v hrobke kostola kostru ženy, ktorú pevne objíma kostra muža s pokrivenou chrbticou.

Charakteristika postáv:

Quasimodo – mrzák, ktorý žije v chráme a robí zvonára. Je to kontrastná postava. Pri jeho zobrazení autor použil harmóniu kontrastov. Zvonku je Quasimodo mrzký, hrbatý, hluchý, ale vo vnútri je láskavý, citlivý, úprimný. Našli ho malého pohodeného na schodoch chrámu, kňaz Frollo sa nad ním zľutoval, zobral ho a vychoval. Quasimodo je mu za to vďačný a je poslušný. Keď však vidí Frollovu nenávisť k Esmeralde a k iným ľuďom, znenávidí ho. Zaľúbi sa do Esmeraldy hoci vie, že ona ho nemiluje, ale pre neho je dôležité to, že ju môže milovať on.

Esmeralda – nekontrastná postava. Navonok pekná, vo vnútri úprimná, mravná, vášnivo sa zamiluje do Phoeba, nepristúpi na nečisté ponuky Frolla ani za cenu straty slobody a života. Má nešťastný osud, lebo ako 6-mesačnú ju cigáni ukradli pustovníčke Gudule. Uchováva si črievičku (amulet), ktorú mala pri únose a podľa nej ju pred popravou spoznáva Gudula. Esmeralda je obvinená z bosoráctva a je obesená. Je obeťou intríg Frolla.

Frollo – kňaz Chrámu Matky Božej v Paríži. Najrozporuplnejšia postava. Je nezvyčajný tým, že ako kňaz je nositeľom zlých vlastností. V mladosti bol učenlivý, ovládal niekoľko jazykov, bol odborníkom v mnohých vedách a ľudia si ho vážili. Vášeň a túžba po Esmeralde ho zmenili na morálneho netvora. Uvedomuje si to a cíti, že bude zatratený. Venuje sa alchýmii, astrológii, študuje spisy z procesov s čarodejníkmi zo stredoveku a svoju nenávisť obracia najmä proti cigáňom.

Pierre Gringoire – svojou prítomnosťou spája jednotlivé postavy a prostredia románu. Spolu s rozprávačom nás sprevádza dejom románu. Je to spisovateľ bez úspechu, bez peňazí, dobrodruh, túla sa po uliciach, pozoruje život, hľadá námety. Nie je to typická romantická postava.

Phoebus – kapitán lukostrelcov. Veľmi pekný, ale Esmeraldu nemiluje, chce ju len na pobavenie. Keď ho Frollo zraní, viac sa s Esmeraldou nestretne.

– myšlienky – túžba po slobode, láske, ľudskosti; odpor voči bezpráviu a krutosti; neobmedzená moc cirkvi; právo len na strane bohatých;

– jazyk – v autorskej reči je použitý spisovný jazyk, reč postáv je podľa spoločenského postavenia (aj prvky hovorovej reči).

Romantizmus vo svetovej literatúre

[more...]

Romantizmus vo svetovej literatúre

(koniec 18. stor. – polovica 19. stor.)

Spoločensko-politická situácia

– obdobie medzi Veľkou francúzskou revolúciou (1789 – 1794) a buržoáznymi revolúciami v Európe (1848 – 1849);

– zložité, protirečivé obdobie; rozpadáva sa feudalizmus a nastupuje kapitalizmus;

– heslo francúzskej revolúcie ,,Sloboda, rovnosť, bratstvo“ dávalo človeku pocit voľnosti, no realita bola nepriaznivá, jednotlivec v novom type spoločnosti strácal istotu, prežíval spoločenskú osamelosť a zdalo sa, že protirečenia sú rozumom neriešiteľné

Filozofické východiská romantizmu:

1. iracionalizmus – filozofický smer, ktorý popiera rozumové logické poznávanie a uprednostňuje vieru a inštinkt,

2. idealizmus – filozofický smer, ktorý potláča materiálnu stránku (bytie) a zdôrazňuje duchovnú stránku (ducha, vedomie, myšlienku);  tvorcom tejto filozofie bol nemecký filozof Hegel,

3. sentimentalizmus – filozofický smer, ktorý sa pri poznávaní sveta sa opiera o city, citové zážitky, hlása súcit s biednymi a utláčanými, vyzdvihuje jednoduchého človeka.

Znaky literárneho romantizmu

–  romantizmus uvoľňuje kreativitu autora, jeho fantáziu a individuálny pohľad na svet;

– základným rozporom v romantizme bol rozpor medzi snom a skutočnosťou; sen znamenal spravodlivosť, slobodu, voľnosť; skutočnosťou boli utrpenie, neľudskosť, nespravodlivosť, smrť;

– romantický hrdina je v rozpore so skutočnosťou, je ovládaný silnými vášňami, túži po plnosti života a lásky, pociťuje však tragickú osamelosť a často podlieha pesimizmu; je samotár, tulák, väzeň, vyhnanec, zbojník...; na jednej strane stoja ideály človeka a na druhej strane spoločnosť, v ktorej sa ideály jedinca nemôžu uskutočniť;

–  svet hodnotí podľa vlastného poznania (subjektivizmus);

– je to silný výnimočný jedinec individuálne sa búri proti nespravodlivosti, bezpráviu (individualizmus); vzdoruje osudu, moci, tyranom; často sa uzatvára do seba;

– romantická postava je schopná silného, úprimného citu (sentimentalizmus), ktorý povýši nad logiku rozumu;

– na ceste za snom často vykoná nadľudské hrdinstvo; je schopná obetovať svoj život za slobodu a šťastie iného človeka alebo národa (titanizmus);

– postava často vytuší, čo sa stane (intuícia);

– autor sa stotožňuje so svojím literárnym hrdinom (autoštylizácia);

– postavy vytvárajú kontrast s inými postavami v diele, ale sú kontrastné aj sami osebe (harmónia kontrastov) postava je navonok škaredá, no vo vnútri je krásna;

– typickým znakom romantizmu je idealizácia – zovšeobecnenie výnimočných vlastností človeka, autor vytvára tzv. ideálny charakter, hrdinov podáva ako vzory odvahy, mravnej čistoty, ktorí zápasia proti spoločenskej nespravodlivosti;

– príznačný je druhový a žánrový synkretizmus – prelínanie druhov a žánrov, napr. vzniká veršovaný román; epika sa lyrizuje opismi prírody, psychiky človeka alebo úvahami (reflexiami);

– hlavným literárnym druhom je lyrika (obľúbené boli lyricko-epické útvary), rozvíja sa aj epika (balady, poviedky, novely, romány), píše sa aj dráma.

Prehľad autorov a diel európskej literatúry

Ruská literatúra

Alexander Sergejevič Puškin

–  veršovaný román Eugen Onegin,

–  historická povesť Kapitánova dcéra

Anglická literatúra

George Gordon Byron

– lyricko-epická skladba Childe Haroldova púť

– báseň Chillonský väzeň

Percy Bysshe Shelley

 –  veršovaná dráma Odpútaný Prometeus

Nemecká literatúra

Johann Wolfgang Goethe – predstaviteľ hnutia Búrka a vzdor;  prívrženci tohto hnutia sa búrili proti vtedajšej spoločnosti; postavili sa proti nadvláde rozumu a žiadali uplatnenie všetkého, čo je

v človeku prirodzené (vášeň, cit, láska, sloboda)

Utrpenie mladého Werthera – sentimentálny román s autobiografickými prvkami napísaný formou listov; témou je nenaplnená láska dvoch mladých ľudí a neschopnosť dosiahnutia individuálneho šťastia v spoločnosti, ktorá sa riadi zaužívanými konvenciami

– veršovaná dráma Faust

Friedrich Schiller – vo svojich dielach vyjadroval túžbu po národnej i osobnej slobode a boj proti

tyranii

– dráma Zbojníci, tragédia Úklady a láska, dráma Viliam Tell

Henrich Heine – najrevolučnejší nemecký básnik a prozaik

– satirická skladba Zimná rozprávka, zbierka básní Sliezski tkáči

Francúzska literatúra

Victor Hugo

– historický román Chrám Matky Božej v Paríži – romantický príbeh krásnej cigánky Esmeraldy a

obludného Quasimoda; príbeh dobra a zla, lásky a vášne, spravodlivosti a trápenia;

– romány Bedári, Robotníci mora, Deväťdesiattri

– lyrická zbierka Kontemplácie, epická zbierka Legenda vekov

– dráma  Cromwell, Ruy Blas

Poľská literatúra

Adam Mickiewicz

– báseň Óda na mladosť

– národný epos Pán Tadeáš

Maďarská literatúra

Sándor Petöfi

– epická skladba Apoštol

– veršovaná rozprávka Víťaz Janko

Česká literatúra

Josef Kajetán Tyl

– divadelná hra Fidlovačka; súčasťou hry je hymnická pieseň Kde domov můj,

– divadelná hra Strakonický dudák

Karel Hynek Mácha

 – lyricko-epická skladba Máj

Karel Jaromír Erben

– básnická zbierka Kytice; obsahuje balady Vodník, Polednice

Božena Němcová – próza Babička 

Samo Chalupka (1812 – 1883)

[more...]

Samo Chalupka (1812 – 1883)

– slovenský spisovateľ, predstaviteľ romantizmu, najstarší zo štúrovcov; narodil sa v Hornej Lehote pri Banskej Bystrici, jeho otec bol evanjelický farár a starší brat  Ján známy dramatik (klasicizmus);

– po gymnaziálnych štúdiách začal študovať filozofiu a teológiu na bratislavskom lýceu; bol jedným zo zakladateľov Spoločnosti česko-slovanskej a členom tajného spolku  Vzájomnosť;

– v r. 1830 prerušil štúdiá a ako dobrovoľník odišiel bojovať za slobodu Poliakov proti cárskemu Rusku;

– počas revolúcie 1848/49 pomáhal verbovať dobrovoľníkov na Liptove a na Orave; po revolúcii bol sklamaný jej výsledkom a literárne začal znovu tvoriť až po r. 1860;

– pôsobil ako kňaz na viacerých miestach, najdlhšie po otcovej smrti v rodisku, kde aj zomrel; na náhrobnom kameni má nápis z diela Branko: ,,Pravde žil som, krivdu bil som – verne národ môj  ľúbil som.“

Tvorba

– nie je rozsiahla, ale je ucelená; verše vyjadrujú presvedčenie, že národ musí by činný, musí sa postaviť proti krivde, násiliu, nespravodlivosti, musí bojovať za slobodu a rovnoprávnosť;

– literárne začal tvoriť na bratislavskom lýceu; najskôr písal biblickou češtinou, potom Štúrovou slovenčinou;

– písal historickú epiku /historické spevy/ s trojakou tematikou:

1. jánošíkovská tematika – najznámejšími básňami sú Kráľohoľská a Likavský väzeň; typickým znakom básní S. Chalupku je priestorová monumentalizácia – autor lokalizuje báseň okolo istého monumentu, ktorý výškovo vyniká nad okolím, napr. hrad, bralo, rieka, hoľa;   častý je u neho motív vatry ako symbolu slobody pre ľud;

2. protiturecká tematika – v nej sa autor zameriava na hrdinský boj Slovákov proti Turkom; najznámejšie sú básne Branko, Turčín Poničan (na námet tejto básne napísal  Ján Smrek libreto – text k opere Jána Cikkera – Beg Bajazid);

3. motívy z dávnej minulosti – sem patrí najlepšia hrdinská báseň v slovenskj literatúre  Mor  ho!

Mor ho! (1868)

– útvar – hrdinská epická báseň s lyrickými a reflexívnymi prvkami; epický je dej, lyrické sú skratkovité opisy kraja Slovanov a ich charakteristika, reflexívne sú krátke úvahy, napr. o slovanskej zemi; v charaktere Slovanov autor vyzdvihuje všeľudské ideály a hodnoty – slobodu, rovnosť, bratstvo; múdrosť, úctu, pracovitosť, mierumilovnosť, prajnosť; idealizuje slovanské spoločenstvo; autor sa cíti byť príslušníkom národa a často to vyjadruje privlastňovacími zámenami (zem naša, nám Slovanom,...)

– čas – 4. stor. n. l., obdobie, kedy Slovania  žili v susedstve rímskej ríše;

– miesto – dej je situovaný pod hrad nad Dunajom pri Novom Sade v Srbsku (teraz Petrovaradín);

– dej – skupina slovanských júnákov prichádza s mierovým posolstvom k rímskemu cisárovi, ktorý so svojím vojskom zastal na slovanských hraniciach s výbojnými úmyslami; poslovia Slovanov prinášajú cisárovi pozdrav a ponuku priateľstva, cisár však odmieta a vyhráža sa porobou celého národa; poslovia sa naň vrhnú s výkrikom mor ho! a zahynú v boji proti presile rímskych vojakov; cisár sa zahanbí pri pohľade na hromady svojich mŕtvych vojakov, ktorí padli v boji so statočnými slovanskými vyslancami;

– postavy – cisár (cár); slovanskí junáci, ktorí zastupujú slovanký ľud –  kolektívny hrdina; pri obraze  postáv autor využíva kontrast – cisár je pyšný, namyslený, sebavedomý; slovanskí junáci sú  mocní, smelí, hrdí, obetaví, hoci zomierajú, sú morálnymi víťazmi; majú iba dobré vlastnosti – autor ich idealizuje (základný postup v romantizme);

– kompozícia – báseň je budovaná na protiklade dvoch ideí – na jednej strane je túžba po slobode, po mieri, po rovnosti človeka s človekom, národa s národom; na druhej strane je násilie, výbojnosť, zotročovanie, nadraďovanie sa nad inými národmi;

–  myšlienky – boj za slobodu národa aj za cenu života; obeta v prospech národa;

– jazyk – ľudový;  veršový systém – sylabický, trinásťslabičný verš; báseň obsahuje veľa básnických figúr a trópov.

Ľudovít Štúr (28. 10. 1815 – 12. 1. 1856)

[more...]

Ľudovít Štúr (28. 10. 1815 – 12. 1. 1856)

,,Národ je predmet môj, k tomu účelu tiecť majú všetky hodiny života... Život  

  náš dajme národu!“ 

,,My stali sme si do služby ducha, a preto musíme prejsť cestu života  tŕnistú...“

,,Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“

– vedúca osobnosť slovenského národného hnutia 19. stor;.

– politik, publicista, jazykovedec, spisovateľ, pedagóg, filológ, historik, národný buditeľ.

Životopis

– narodil sa v Uhrovci (okres Topoľčany) v učiteľskej rodine (otec Samuel, matka Anna) ako druhé z piatich detí; základné vzdelanie získal doma;

– v r. 1827 odišiel študovať do Rábu (dnes Györ) a v r. 1929 prichádza študovať na evanjelické lýceum do Bratislavy; tu sa stáva členom Spoločnosti česko-slovanskej (krúžok mládeže);

– po ukončení lýcea pracoval pol roka ako úradník na uhrovskom panstve, no vracia sa do Bratislavy a aktívne pracuje s mládežou;

– v roku 1837 vláda zakázala študentské spoločnosti a Štúr pôsobí ako zástupca profesora Juraja  Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovanskej;

– v r. 1839 – 1840 študoval na univerzite v nemeckom meste Halle; pri návrate z Halle sa zastavil  v Prahe, kde sa zoznámil s Máriou Pospíšilovou (dcérou vydavateľa), ktorá sa do neho zaľúbila;

– po návrate do Bratislavy pôsobí na lýceu, prednáša dejiny slovanských národov a literatúru; ostro  vystupuje proti maďarizácii v cirkvi a v školách; pre túto činnosť bol označený ako nepriateľ  Uhorska a v r. 1843  zbavený prednášania na lýceu a odvolaný z Katedry; v r. 1844 odchádza  na  protest proti odvolaniu Štúra 22 študentov z Bratislavy (11  idú  do Levoče, ostatní sa pripravujú na  skúšky doma);

– v r. 1844 Štúr tajne prednáša na zakladajúcom zhromaždení Tatrína v Liptovskom Mikuláši;

– v r. 1845 začína vydávať Slovenské národné noviny a prílohu Orol tatranský;

– v r. 1846 sa zoznámil v Zemianskom Podhradí s Adelou Ostolúckou, ktorá sa mu stala vernou priateľkou a podporovateľkou;

– v r. 1847 pôsobil Štúr ako poslanec v uhorskom sneme za mesto Zvolen, kde vystupoval za zrušenie poddanstva a vzdelanie v materinskej reči;

– v r. 1848 sa aktívne zapojil do revolúcie v Uhorsku a niekoľkokrát sa stretol so srbským  panovníkom Michalom Obrenovičom, ktorý finančne podporoval slovenské národné hnutie;

– po neúspechu Slovákov v revolúcii sklamaný Štúr žil nejaký čas v Uhrovci a neskôr v Modre a venoval sa literárnej činnosti;

– v r. 1851 zomiera Štúrovi brat Karol a otec, v roku 1853 zomiera jeho matka a Adela Ostrolúcka a v r. 1856 na následky zranenia zomiera aj Štúr.

Štúr ako politik

– bol poslancom za mesto Zvolen v Uhorskom sneme; vo svojich rečiach žiadal zrušenie  poddanstva, zdanenie šľachty, rozšírenie národného školstva, zveľadenie obchodu a priemyslu;

príčinu biedy  ľudu videl vo feudálnom zriadení; známa je jeho pamätná reč na Uhorskom sneme

21. 12. 1847;

– v r. 1848 spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom sformoval dokument Žiadosti slovenského národa v Liptovskom Mikuláši; bol to prvý politický program Slovákov; žiadali v ňom okrem  iného zavedenie slovenčiny do úradov a škôl a samosprávu Slovenska v rámci Uhorska; uhorská  vláda videla v tom ohrozenie štatnej jednoty Uhorska, preto vydala na tvorcov Žiadostí zatykač;  Štúr s Hurbanom a Hodžom odchádzajú do Prahy, kde na Slovanskom zjazde prednesú návrh na federatívne zriadenie Rakúsko-Uhorska na princípe národnej samosprávy; po vypuknutí revolúcie v Prahe odchádzajú do Viedne, kde vytvárajú Slovenskú národnú radu /SNR/;

SNR organizovala  povstanie slovenských dobrovoľníkov po boku Viedne proti Uhorskej vláde; povstalci verili, že  Viedeň splní ich národné požiadavky, no po potlačení revolúcie v Uhorsku,   cisár ich požiadavky  neprijal; rakúsky minister vnútra Alexander Bach zrušil demokratické slobody a vodcov  slovenského povstania dal pod policajný dozor.

Štúr ako publicista

– v rokoch 1845 – 1848 vydával Štúr prvé politické noviny Slovákov  Slovenskje národňje novini;  vychádzali dvakrát týždenne na štyroch stranách; celkovo bolo vydaných 292 čísel; noviny mali aj literárnu prílohu Orol tatránski; príloha mala osem strán; obsahovala správy z kultúry, beletriu, básne, poviedky a populárno-náučné články; celkovo vyško 97 čísel.

Štúr ako jazykovedec

– v r. 1843 uzákonil Štúr spolu s Hurbanom a Hodžom na fare v Hlbokom spisovný jazyk na základe  stredoslovenského nárečia; na potrebu uzákonenia spisovného jazyka poukázal Štúr v diele  Nárečie sloveské alebo potreba písania v tomto nárečí/1846/; dokazoval, že za národ možno  považovať iba celok s vlastnou jazykovou, duchovnou a materiálnou samostatnosťou;

– v r. 1846 vydal Štúr dielo Náuka reči slovenskej, v ktorom opísal hláskoslovie, morfológiu, pravopis a skladbu novej spisovnej slovenčiny /gramatika slovenčiny/.

Štúr ako spisovateľ

– v r. 1838 – 1840 vydal Štúr zbierku básní Dumky večerní; publikoval v nej české básne, ktoré napísal ako študent a vyjadrujú romantický smútok z rozporu medzi snom a skutočnosťou; Štúr žiali   nielen nad sebou, ale aj nad ťažkým údelom ľudu; v básňach vidieť jeho odhodlanie bojovať za Slovákov i za cenu života; vyjadrením svojich pocitov, lásky k domovu vytvoril v romantickej literatúre prvú osobnú a reflexívnu lyriku; známou je báseň Rozžehnání /Rozlúčenie/, v ktorej vysvetľuje svoje dôvody, prečo sa nemôže naplniť jeho láska k priateľke Márii Pospíšilovej;

– v diele Spevy a piesne /1853/ sa nachádzajú epické a lyrické elegické básne; autor sa inšpiroval rodným krajom, ideálmi mladosti, ale aj stratou blízkych;

– v diele O národných piesňach a povestiach plemien slovanských /1853/, ktoré vydal po česky v Prahe vyslovil myšlienku, že Slovania vyniknú v budúcnosti národnou poéziou, ktorej   prameňom je ľudová slovesnosť, pretože v nej víťazí láska a obetavosť za vlastný národ; odsudzoval západoeurópsky subjektivizmus a individualizmus;

– v r. 1867 po smrti autora vyšlo /v ruskom preklade/ dielo napísané po nemecky Slovanstvo a svet budúcnosti; vyjadril v ňom sklamanie z výsledkov revolúcie, vieru v rozpad rakúskej ríše; mylne sa domnieval,že slovanské národy oslobodí cárske Rusko.

Nápis na pamätnej tabuli v Uhrovci na rodnom dome Ľudovíta Štúra

Z tohoto domu vyšiel

v národe slovenskom naveky požehnaný

ĽUDOVÍT ŠTÚR

Narodený 28. októbra 1815

Umrel 12. januára 1856

On zbudil zo sna národ svoj

a zoral úhor neúrodný,

ku cti priviedol jazyk rodný

a šiel za rodu spásu v boj.

On padol  –  ale zvíťazil.

On umrel  –  aby večne žil.

Slovenská romantická literatúra (1830 – 1850)

[more...]

Slovenská romantická literatúra (1830 – 1850)

Spoločensko-politická situácia

– 3. a 4. fáza slovenského národného obrodenia

– v 30. rokoch zasiahlo revolučné hnutie aj Uhorsko; slovenské hnutie sa rozvíjalo pod dvojakým  útlakom: 1. národnostným (maďarským)  2. hospodárskym (rakúskym);

– v tomto období sa sformovala Štúrova škola – mladá generácia, ktorá sa aktivizovala spoločensky, politicky i kultúrne;

– v r. 1829 vznikla na Bratislavskom lýceu Spoločnosť česko-slovanská; jej činnosť sa zameriavala na literárne aktivity, no po príchode Ľudovíta Štúra  sa študenti začali zaujímať aj o národné a politické otázky;

– 24. apríla 1836 študenti lýcea uskutočnili vychádzku na Devín a na znak vernosti Slovanstvu  prijali k svojim menám slovanské mená: Štúr – Velislav, Hurban – Miloslav, ...

– uhorská vláda sa snažila zabrániť rozvoju hnutia mládeže, preto zakázala študentské spoločnosti a v roku 1834 bola zrušená aj Spoločnosť česko-slovanská; jej členovia začali pracovať na lýceu v rámci Katedry reči a literatúry česko-slovanskej, ktorej vedúcim bol profesor Juraj Palkovič a zástupcom Ľudovít Štúr;

– v r. 1843 Štúra pre vlasteneckú činnosť z Katedry odvolali; na protest odchádzajú jeho študenti na lýceum do Levoče; Janko Matúška napísal v tomto období pieseň Nad Tatrou sa blýska  a Janko Kráľ revolučnú báseň Duma bratislavská;

– v júli r. 1843 sa stretli Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža na Hurbanovej fare v Hlbokom a rozhodli sa uzákoniť spisovný jazyk na základe stredoslovenského nárečia; prvou knihou v Štúrovej slovenčine bol II. ročník alamanachu Nitra;

– v rokoch 1844 – 1848 pôsobil v Liprovskom Mikuláši celonárodný kultúrny spolok TATRÍN, ktorého cieľom bolo vydávať slovenské noviny, knihy a zakladať spolky;

– proti uzákoneniu spisovného jazyka vystúpil Ján Kollár v zborníku Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyky pro Čechy, Moravany a Slováky (1846); Štúr oponoval Kollárovi v článku Hlas proti hlasu a Hodža v knihe Dobrô slovo Slovákom súcim na slovo; obaja bránili  slovenčinu  a zdôvodňovali, prečo bola uzákonená.

Znaky slovenskej romantickej literatúry

– jej vrcholom je tvorba štúrovcov; obsahom i formou je národná, spätá s ľudom a jeho záujmami;

– autori čerpajú námety z ľudovej slovesnosti a slovanských literatúr;

– ústrednou postavou ich diel je slovenský človek (ľudový hrdina), národ a slovenská príroda;

– základným postupom pri zobrazovaní ľudových postáv je idealizácia;

– slovenský romantizmus odmieta západoeurópsky individualizmus a titanizmus; dôraz kladie na problémy súčasnosti a národnej existencie;

– v porovnaní so západoeurópskou literatúrou prevažuje nad osobnými citmi láska k vlasti;

– rozvíja sa lyrika, epika aj dráma; hlavným literárnym druhom bola lyrika; v nej autori preberajú námety, obrazy a veršovú stavbu  z ľudovej slovesnosti; lyrikou dokázali rýchlo reagovať na aktuálne problémy spoločnosti; lyrika využíva prozodický systém sylabický – slabičnú prozódiu (sylaba=slabika); (využíval ju už Hugolín Gavlovič v období baraka); tento systém nepredpokladá stopovú organizáciu verša;

– znaky sylabickej prozódie:

  1. rovnoslabičnosť veršou (izosylabizmus) – rovnaký počet slabík vo verši (väčšinou 12),

  2. intonačná prestávka (delí verš na dve časti),

  3. spájanie veršov do dvojverší (štvorverší),

  4. združený rým (aabb),

  5. rytmicko-syntaktický paralelizmus (čo verš, to veta).

– Štúrovci sa pri zavádzaní tejto prozódie opierali najmä o ľudovú slovesnoť, lebo chceli, aby ich  poézia bola zrozumiteľná ľudu;  najviac od zásad tejto prozódia odbočil A. Sládkovič (dodržiaval iba prvý znak, ostatné porušoval; bol zo všetkých štúrovcov najumeleckejší);

– v lyrike vznikajú aj nové žánre – lyricko-epické skladby, duma, krakoviak, ponášky na ľud. piesne;  

– v epike je najviac zasúpená balada, ktorá obsahuje aj lyricko-reflexívne prvky; rozvíja sa aj  historická povesť a kratšie prózy zo súčasného života so satirickým tónom;

– dráma nedosiahla vyššiu úroveň.

Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780 – 1840)

[more...]

Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780 – 1840)

– obdobie klasicizmu a osvietenstva sa v slovenskej literatúre spája s 1. a 2. fázou  slovenského slovenského národného obrodenia;

– slovenské národné obrodenie (SNO) je proces formovania novodobého slovenského národa v Uhorsku, ktorý viedli národní buditelia; národní buditelia sa snažili zjednotiť slovenkú literatúru a kultúru na základe jednotnej národnej myšlienky;

– SNO prebiehlo v 4. fázach pričom 1. a 2. fáza sú späté s klasicizmom a osvietenstvom a 3. a 4. fáza sú späté s romantizmom.

1. fáza slovenského národného obrodenia (1780 – 1820) – osvietenská literatúra

– národní buditelia (spisovatelia) sa v duchu osvietenstva snažili uzákoniť (kodifikovať) slovenský spisovný jazyk a povzniesť slovenský ľud šírením osvety; vznikali učené spločnosti, napr. Slovenské učené tovarišstvo, ktoré vydávali knihy, šlabikáre, učebnice, prostredníctvom nich šírili vzdelanosť a kultúru; začali sa vydávať aj noviny a časopisy, napr. Prešpurské noviny; aktívni boli katolíci aj evanjelici;

– rozvíja sa: 1. vedecká literatúra – Anton Bernolák, Juraj Papánek, Juraj Sklenár,

2. osvietenská literatúra – próza – Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza,

poézia –  Augustín Doležal, Bohuslav Tablic.

Anton Bernolák (1762, Slanica na Orave –  1813, Nové Zámky)

– jazykovedec, národný buditeľ, vyštudoval teológiu (katolícky kňaz) v Trnave, vo Viedni a v Bratislave; ako kňaz pôsobil v Bernolákove, v Trnave, v Nových Zámkoch (tu je aj pochovaný);

– v r. 1787 kodifikoval spisovný jazyk – bernolákovčinu – na základe kultúrnej západoslovenčiny (jazyk vzdelancov trnavskej univerzity so stredoslovenskými prvkami), na fonetickom princípe;

– jazykovedné diela písal po latinsky (boli určené aj pre vedecké kruhy) a v bernolákovčine;

Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách (1787)

– v tomto diele odôvodnil zavedenie fonetického pravopisu – píš ako počuješ, každá hláska mala svoj znak, mäkkosť a dĺžku bolo treba vždy označiť;

Slovenská gramatika (Gramatica slavica)(1787)

– učebnica slovenského jazyka pre školy; je to prvá normotvorná gramatika slovenčiny;

Etymológia slovanských slov (1791)

– príručka o tvorení slov odvodzovaním a skladaním;

Slovár slovenský česko-laťinsko-ňemecko-uherský (1825– 1827)

– 6-zväzkový slovník, vyšiel až po jeho smrti.

Bernolákovčinu ako spisovný jazyk používali len slovenskí katolíci, evanjelici naďalej používali svoj bohoslužobný jazyk – biblickú češtinu. V bernolákovčine písali svoje diela Juraj Fándly a Ján Hollý.

Juraj Fándly (1750, Častá pri Trnave – 1811, Optimál, dnešné Doľany)

– slovenský spisovateľ, národný buditeľ a veľký vlastenec; ako polosirota v zložitých podmienkach vyštudoval teológiu v Budíne a v Trnave; pôsobil ako katolícky kňaz v chudobných farnostiach, najdlhšie v Naháči;

– písal najmä ľudovýchovnú prózu, ktorou sa snažil povzniesť slovenskú národnú kultúru; v dielach poučoval jednoducho, názorne a jasne ľud o tom, ako má prakticky využívať pôdu a prírodné bohatstvo; jeho diela sú encyklopédiou poľnohospodárskych vedomostí  18. stor.;

– diela sú písané v bernolákovčine a predstavujú prvú prozaickú reč písanú v slovenčina v našej literatúre;

Pilní domajší a poľní hospodár (1792) – poúča dedinských ľudí o domácich prácach, o chove dobytka, hydiny, o rybárstve, vinohradníctve o chove včiel; jednoducho vysvetľuje Kopernikov heliocentrický systém; využíva formu besedy a poučných príhod;

Zelinkár (1793) – obsahuje základy domácej zdravovedy; propaguje zber a široké využitie liečivých rastlín; uvádza jednoduché lieky na rozmanité choroby, veľku pozornosť venuje aj toxickým látkam;

O úhoroch aj včelách (1802), Slovenský včelár (1802), Ovčár (v rukopise);

– Fándly bol nadšeným podporovateľom cirkevných reforiem Jozefa II.; v diele Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom (1789) – ide o prvé veľké dielo vydané v bernolákovčine; je napísané vo forme rozhovoru (dialógu) medzi učeným, ale konzervatívnym mníchov Atanáziom a uštipačným diablom Titinilom (sám autor)

– autor schvaľuje zrušenie reholí, ktoré sa nezaoberali školskou alebo sociálnou činnosťou (tzv. žobravé rády); mnísi upustili od prvotných rehoľníckych zásad, najmä chudoby (poukazuje na bohatstvo kláštorov) a telesnej práce a stali sa príťažou pre spoločnosť; obviňuje mníchov, že udržiavali ľud v nevedomosti, vystupuje proti poverám, odpustkom a falošným zázrakom; bohatstvo kláštorov by sa malo podľa neho využiť na vybudovanie škôl, nemocníc a zmiernenie biedy ľudu; cenzúra dielo zhabala a cirkevný súd autora potrestal; dielo nebolo určené pre ľud, ale pre mladých slovenských vzdelancov.

Jozef Ignác Bajza (1755,  Predmier – 1836, Bratislava)

– slovenský spisovateľ, národný buditeľ, reprezentuje osvietenskú prózu; vyštudoval za katolíckeho kňaza, pôsobil na viacerých miestach (najdlhšie v Dolnom Dubovom –  20 rokov), naposledy v Bratislave; pochovaný je v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave;

– svoje diela napísal západoslovenským nárečím a zvláštnym pravopisom, ktorý sám navrhol; bernolákovčinu nikdy neprijal;

René mládenca príhody a skúsenosti (1784 – 1785) –  prvý slovenský román (pikareskný román), má dva zväzky; podáva satirický pohľad na spoločenské pomery, ktoré vládli koncom 18. storočia;

– v románe autor opisuje cesty a zážitky Reného (René – Znovuzrodený), syna bohatého benátskeho kupca a jeho učiteľa Van Stiphouta;

–  v 1. časti putujú po Turecku, Egypte a Taliansku, v 2. časti prichádzajú cez Viedeň na Slovensko a putujú po slovenských dedinách; tu sprevádza Reného Tovariš cesty (sám autor);

– autor pravdivo vykresľuje pomery v Uhorsku, kritizuje všetky spoločenské vrstvy a cirkev.

Slovenské dvojnásobné epigrammata

– kniha epigramov, v ktorých autor podáva satiru na ľudské slabosti a chyby (lakomstvo, opilstvo, závisť).

Bajza bol zložitou osobnosťou, bol v spore s bernolákovcami o prvenstvo pri uvádzaní slovenčiny do literatúry. Do konfliktu sa dostal aj s cirkevnými hodnostármi, ktorí ho žiadali, aby sa viac venoval kňazským povinnostiam ako písaniu kníh.

Klasicizmus v slovenskej literatúre (1820 – 1840)

[more...]

Klasicizmus v slovenskej literatúre (1820 – 1840)

– 2. fáza slovenského národného obrodenia; vznikla a rozvíja sa idea (myšlienka) slovanskej vzájomnosti, ktorou Slovania chceli čeliť rakúskemu útlaku a maďarizácii;

– menšie slovanské národy žijúce v útlaku hľadali východisko zo zlej situácie v opore u ostatných Slovanov (najmä u Rusov, ktorí boli víťazmi v boji s Napoleonom a mali samostatný štát); Slovania vyzdvihovali svoju slávnu minulosť a verili, že budú mať v budúcnosti v dejinách Európy významné postavenie; veľkú budúcnosť Slovanom pripisoval aj nemecký filozof Johann Herder najmä pre ich ľudskosť (neviedli výbojné vojny), pohostinnosť a pracovitosť;

– idea slovanskej vzájomnosti dodávala Slovákom v Uhorsku vieru v to, že vo svojom úsilí o národnú slobodu nie sú osamotení a že patria k veľkej rodine slovanských národov;

– táto myšlienka u nás podnietila vznik vedeckých a literárnych diel, zvýšil sa záujem o dejiny Slovanov, o slovanské jazyky a literatúru; hrdinovia literárnych diel vynikali zvýšeným vlasteneckým cítením;

– na čele národnozjednocovacích úsilí boli:

1. Ján Kollár, Pavol Jozef  Šafárik – stúpenci biblickej češtiny (evanjelici),

2. Ján Hollý, Martin Hamuljak – stúpenci bernolákovčiny (katolíci).

Ján Kollár (1793, Mošovce – 1852, Viedeň)

– slovenský spisovateľ, evanjelický kňaz; po gymnaziálnych štúdiách odišiel do nemeckého mesta Jena; tu študoval dejiny a jazyk; oboznámil sa so slávnou minulosťou Slovanov, aj s ich neradostnou prítomnosťou; spoznal aj záporné stránky nemeckého nacionalizmu –  rozpínavosť a snahu asimilovať slovanské národy žijúce v Nemecku; navštívil osídlenia Lužických Srbov, ktorí podľahli tlaku Nemecka a slovanské osídlenie pripomínali už len nápisy na hroboch, názvy riek a pohorí;

– v Jene sa zoznámil s dcérou evanjelického kňaza Friderikou Schmidtovou (Mína), zaľúbil sa do nej, no matka Frideriky bránila dcére odísť do Uhorska, a tak sa ich láska naplnila v manželstve až po 16 rokoch, po smrti matky;

– po návrate z Jeny pôsobil Kollár ako evanjelický kňaz 30 rokov v Pešti; bol stúpencom austroslavizmu – politický smer slovanských politikov, ktorí sa snažili o zblíženie Slovanov žijúcich v Habsburskej monarchii;

– po revolúcii 1848/49 bol Kollár vymenovaný za profesora na viedenskej univerzite; zomrel vo Viedni a v r. 1904 jeho pozostatky previezli do Prahy na cintorín v Oľšanoch;

– v dielach J. Kollára vrcholí myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorá bola v tých časoch oporou slovenského národného hnutia; hoci bol Slovák ostro vystupoval proti bernolákovčine aj proti Štúrovmu jazyku; uznával len 4 slovanské nárečia – poľské, ruské, srbochorvátske a česko-slovenské; presadzoval názor, že Slováci majú používať češtinu obohatenú o prvky slovanských nárečí; svoje diela písal po česky (preto jeho tvorba patrí aj do českej literatúry), používal časomerný, ale aj sylabotonický veršový systém;

– 1. básnickú zbierku vydal v r. 1821 pod názvom Básne Jána Kollára; zbierka obsahovala ľúbostné a vlastenecké sonety a stala sa základom k napísaniu diela Slávy dcera.

Slávy dcera  (1832)

– lyricko-epická básnická skladba; obsahuje 645 sonetov, ľúbostných, vlasteneckých a náučných, ktoré sú spojené len naznačenou dejovou líniou;

– kompozícia: Prědzpěv + 5 spevov: 1. Sála, 2. Labe, Rén, Vltava, 3. Dunaj, 4. Lethe  (v gréckej mytológii rieka zabudnutia; u Kollára slovanské nebo), 5. Acheron (v gréckej mytológii rieka prechádzajúca podsvetím; u Kollára slovanské peklo);

– formami sa autor vracia k antike (časomerná prozódia) a k renesancii (sonet);

– prvé 3 spevy skladby (putovanie autora po slovanských krajinách) sa podobajú dielu anglického básnika Byrona – (Childe Haroldova púť), 4. a 5. spev sú podobné Danteho Božskej komédii;

– prvky klasicizmu: antická mytológia – mená, motívy, prvky racionalizmu vo vlasteneckých úvahách;

– prvky romantizmu: zobrazenie citu, vrúcne priznanie k láske, historické námety, obrazy prírody, rozpor medzi svetom a osobnosťou básnika;

Prědzpěv

– najpôsobivejšia časť celej skladby; má 106 veršov; sú tu vyložené základné motívy celej skladby;

– je to elégia (žalospev) nad zemou Lužických Srbov, ktorí boli v minulom storočí ponemčení;

– autor sa obáva podobného osudu aj u ostatných Slovanov, preto ich vyzýva k zjednoteniu pod vedením veľkého Ruska (,,dubisko“);

– vyčíta niektorým národom, že siahli na slobodu iným národom a podmanili si ich, viedli útočné vojny; vyslovuje demokratickú myšlienku, že všetky národy majú právo na slobodu a slobody je hodný iba ten, ktorý ju dopraje iným. („Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, ten, kdo do pout jíma otroky, sám je otrok.“);

– básnik si uvedomuje, koľko  utrpenia Slovania prežili, no neprejavuje nenávisť voči inému národu;

– jeho myšlienka slovanskej vzájomnosti je nerozlučne spojená s myšlienkou rovnoprávnosti všetkých národov, humanity a slobody;

– básnické prostriedky:

symboly: Tatry synu – Slovan, dubisko – symbol Ruska, berla železná – vojna

básnická otázka: A kdo sa loupeže té dopustil?

básnické zvolanie: Stůj noho!

synekdocha: Stůj noho! (časťou pomenujeme celok)

prirovnanie: ó věkové dávní, jako noc vůkol mne ležíci

metafora: nádej kvitne

básnický prívlastok: zhoubné časy

– Prědzpěv je písaný časomernou prozódiou v elegickom distichu (dvojverší); dvojveršie sa skladá z hexametra (6-stopový verš) a pentametra (5-stopový verš);

Prierez jednotlivými spevmi skladby Slávy dcera:

– spevy sú písané formou sonetu (znelky) trochejským veršom s rýmom abba abba cdc ede;

1. spev Sála

– básnik spomína na krásne časy lásky, ktoré prežil v Jene; zo svojej milej utvoril ideál slovanskej devy, vybájenú dcéru bohyne Slávy, Mínu; je symbolom slovanskej budúcnosti, ktorá má Slovanom odčiniť ich predchádzajúce utrpenie a postaviť ich medzi popredné národy sveta; básnik rovnako miluje Mínu, vlasť aj národ; na konci spevu sa lúči s Mínou, sľubuje jej vernosť a zanecháva ju v krajine, v ktorej s ňou bol šťastný;

2. spev Labe, Rén, Vltava  a 3. spev Dunaj

– básnik putuje po slovanských krajoch vyznačených riekami, opisuje dojmy z polabských a pobaltských krajín a vkladá medzi ne rozmanité historické reflexie, úvahy;  pridáva znelky viažuce sa k slovenským krajom a k ich slávnej i smutnej histórii; kritizuje nesvornosť Slovanov, volá po činoch, oslovuje rovesníkov i mladšie pokolenia; kritizuje sociálne pomery a utláčanie národov; vyjadruje aj smútok nad rozlúčením so svojou milou Mínou; zjavuje sa mu mŕtva a on túži tiež umrieť;

4. spev Lethe – pomenovanie slovanského neba; Mína sa mení na vílu a sprevádza básnika po slovanskom nebi a pekle; do slovanského neba básnik umiestnil všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov, tých, ktorí sa zaslúžili o rozvoj Slovanstva;

5. spev Acheron – pomenovanie slovanského pekla, doň básnik posiela odrodilcov a neprajníkov Slovanov;

– jednotlivé spevy Slávy dcéry obsahujú vlastenecké a  ľúbostné znelky;

– vo vlasteneckých znelkách Kollár vyslovuje názory na problémy vlasti, protestuje proti tupeniu vlasti, žiada spravodlivosť a právo na slobodný život, vyzýva k ľudskosti, národnej znášanlivosti; Slovanov nabáda k svornosti, pracovitosti, národnej hrdosti a verí v ich veľkú budúcnosť, ktorú dosiahnu každodennou statočnou prácou;

– ľúbostné znelky obsahujú ľúbostné motívy od šťastia z lásky až k žiaľu z rozlúčenia; láska k Míne básnika veľmi zmenila a obohatila jeho citový svet; príznačné je spojenie ľúbostného citu s citom vlasteneckým; básnik svoje srdce na začiatku delí na 2 časti – jedna patrí Míne a druhá vlasti, nakoniec však oba city u básnika splynú.

„Mlčím, váham –  vtom do hrude ruku vnorím,

srdce vyrvem z nej a rozlomím: „Berte,“ vravím.

„Vlasti pol, pol Tebe, Mína.“

„Láska je všech veľkých skutků zárod,

a kdo nemiloval, nemůže ani znáti,

co jest vlast a národ.“

– dielo preložil do súčasnej slovenčiny básnik Ľubomír Feldek  a vyšlo pod názvom  Dcéra Slávy.

Časomerná prozódia

– v časomernej prozódii sa na tvorbe rytmu zúčastňuje dĺžka slabiky; rytmus vzniká striedaním dlhých a krátkych slabík; dĺžka slabiky je merateľná časom (preto časomiera);

– časová jednotka na meranie dĺžky slabiky sa nazýva móra – je to dĺžka času potrebná na vyslovenie krátkej slabiky, na vyslovenie dlhej slabiky sú potrebné 2 móry

– slabika sama o sebe nie je metrickou jednotkou; tú tvorí až po spojení s inými slabikami – vtedy sa volá stopa; stopa je tvorená dvoma alebo troma slabikami;

– časomerný verš je teda stopovo organizovaný; používajú sa tieto stopy:

– dvojslabičné –   trochej – U (víru), jamb U – (volá), spondej – – (vzdávám)

–  trojslabičná –  daktyl – UU (zástupy)

–  prízvučná slabika, ťažká doba; U neprízvučná slabika, ľahká doba;

– v časomernom verši sa často nahrádza spondejská stopa daktylskou, pretože súčet mór je rovnaký: – pri spondeji dve dlhé dávajú súčet štyroch mór, rovnako ako pri daktyle dve krátke dávajú dve móry a dlhá tiež dve, teda spolu štyri móry;

– najznámejšie druhy časomerného verša sú hexameter (6-stopový daktylský alebo daktylo-spondejský verš) a pentameter (5-stopový daktylský verš); spojením hexametra a pentametra vzniká elegické distychon;

– príklad elegického distichu:

,,Aj zde leží zem ta prěd okem mým slzy ronícím,

–   U   U/–   U / –   U    U/ –    –    / – U U/ –  –              6 stôp

někdy kolébka nyní národu mého rakev.“

–   U   U / – U U/– //– U U / – U   U/ –                           5 stôp

intonačná prestávka

– časomerný systém sa vo svetovej literatúre používal v antike a v klasicizme;

– v slovenskej literatúre časomieru využívali v období humanizmu Martin Rakovský a Jakub Jakobeus a  v klasicizme Ján Kollár a Ján Hollý.

– rytmický prízvuk časomerného verša sa nezhoduje s prirodzeným prízvukom v slovenčine, ktorá má stály prízvuk na prvej slabike viacslabičných slov; prízvukovaním prvej slabiky každej stopy sa narúša zvukový charakter slovenčiny; to je jedna z príčin, prečo sa časomiera v slovenskej literatúre natrvalo neudomácnila.

Ján Hollý (1785, Borský Svätý Mikuláš – 1849, Dobrá Voda)

– prvý slovenský básnik; jeho tvorba stojí na rozhraní medzi klasicizmom a preromantizmom; diela písal v bernolákovčine;

– vyštudoval za katolíckeho kňaza na univerzite v Trnave, pôsobil na viacerých miestach, najdlhšie v Maduniciach (pri Piešťanoch), tu vznikli aj jeho najlepšie práce, písal ich v hájiku Mlíč; po požiari na fare v Maduniciach v r. 1843 odišiel k spolužiakovi na faru v Dobrej Vode; tam ho v júli 1943 navštívili Štúr, Hurban a Hodža a požiadali ho odobrenie nového spisovného jazyka; v roku 1854 mu štúrovci (aj Štúr a Hurban) z úcty a vďaky  na hrobe v Dobrej Vode odhalili pomník s bustou;

– na literárnu tvorbu sa J. Hollý pripravoval štúdiom a prekladmi antickej literatúry (prekladal Homéra, Ovídia, Vergília); jeho preklady vyšli aj knižne pod názvom Rozličné básne hrdinské;

– písal tieto žánre: eposy, elégie, ódy, idylické epické skladby (selanky); snažil sa dokázať, že aj v bernolákovčine sa dajú písať takéto náročné žánre;

Eposy

– ako prvý slovenský spisovateľ využil tematiku Veľkej Moravy na to, aby pozdvihol národné povedomie Slovákov; napísal 3 eposy zo slovenskej histórie: Svätopluk, Cirillo-Metodiada, Sláv;

– v týchto eposoch ospieval slávnu minulosť Slovanov; vyzdvihol cenu slobody, mieru, lásky k vlasti; odsúdil otroctvo, vojny, dobyvačnosť; slávna minulosť mala upevňovať národné sebavedomie a hrdosť Slovákov;

Svätopluk (1833)

– prvý slovenský národný hrdinský epos, ide o prvé umelecké spracovanie časti slovenkých dejín; zobrazil boj dvoch svetov: germánskeho a veľkomoravského; opísal konflikty medzi bohmi a ľuďmi; rozviedol obrazy zrady, nenávisti a pomsty;

– kompozícia: 12 spevov;

– základné myšlienky: boj za slobodu Slovákov; autor vyzdvihuje cenu osobnej a národnej slobody, vlastenectvo, humanitu Slovákov, pracovitosť, mierumilovnosť; stavia sa proti dobyvačnosti nepriateľov, odsudzuje otroctvo;

– postavy:

1. historické – Svätopluk, sv. Cyril, Karolman, Slavomír (vodca Slovanov), Slovania

2. vymyslené – Britwald (nemecký rytier), Adelaida (dcéra Karolmana), kresťanský Boh, Černobog (pohanský boh)

– ústrednými postavami sú Svätopluk a Slovania – kolektívny hrdina; Slovania sú pracovití, mierumilovní, volia radšej hrdinskú smrť ako život v otroctve;

– dej: autor vychádza z konkrétnych historických faktov z 9. stor.; Východofranská ríša sa snažila podmaniť si slovanské kmene žijúce na Veľkej Morave; Svätopluk vydáva Rastislava Nemcom, ktorý ho uväznia a oslepia; neskôr je uväznený aj sám Svätopluk;

– Karolmanovi sa vo sne zjaví Boh a prikáže mu oslobodiť Svätopluka; Karolman ho oslobodí, no Svätopluk musí sľúbiť, že bude s Nemcami spolupracovať; Karolman dohodu spečatí tým, že Svätoplukovi sľúbi za ženu Adelaidu;

– Karolman na počesť Svätopluka vystrojí veľkú hostinu a rytierske hry, na ktorých Svätopluk všetkým rozpráva o pôvode Slovanov a stretáva sa aj s rytierom Britwaldom;

– Svätopluk spolu s nemeckým vojskom odchádza za Dunaj bojovať proti Slovanom, s polovicou vojska útočí na Devín a prichádza za vodcom Slovanov Slavomírom s požiadavkami Nemcov; Slavomír ponúkne Svätoplukovi kráľovskú korunu, ak sa pridá k Slovanom a pomôže im poraziť Nemcov; Svätopluk ponuku prijíma a zostáva pri svojich rodných;

– vojská sa stretnú v rozhodujúcej bitke, v osobnej bitke zvíťazí Svätopluk nad Britwaldom a plní Božiu vôľu – založí veľké kráľovstvo Slovanov;

– epos Svätopluk má viaceré znaky antického eposu:

– začína propozíciou (naznačením zámeru autora a témou), invokáciou (vzývanie múzy, vyššej moci); toto vzývanie múzy sa opakuje aj pred kľúčovými miestami eposu; dej potom nasleduje in medias res (vpadnutie priamo do stredu udalosti)

– na začiatku každého spevu je krátky obsah spevu napísaný prózou; epos sa vyznačuje epickou šírkou (podrobný opis súboja Svätopluka s Britwaldom; veľa postáv; spád deja spomaľujú odbočenia napr. Svätoplukovo rozprávanie o pôvode Slovanov); v epose je veľa ustálených epitet a prirovnaní;

– do deja vstupujú aj bohovia, nie však priamo (ako v antike), ale prostredníctvom snov, oznamujú postavám svoju vôľu; epos je napísaný časomerným hexametrom (6-stopovým veršom) v bernolákovčine;

– epos sa líši od antického eposu tým, že autor zobrazuje kolektívneho hrdinu (celý národ); postavy sa rozhodujú podľa potrieb národa; epos Svätopluk preložil do súčasnej slovenčiny Viliam Turčány;

Elégie

– témou žalospevov sú smutné udalosti z minulosti  a biednosť slovenského národného života v prítomnosti; Hollý vyjadruje smútok a žiaľ nad vyhynutým a násilne vyhubeným slovanským obyvateľstvom, nad zradou a nesvornosťou, ktorá spôsobila pád Veľkej Moravy, nad odrodilstvom – Naříkaní Rastislava, Plač Matki Slávi nad sinami Svatoplukovími, Plač Matki Slávi nad odroďilími sinami;

Ódy

– sú zaradené do zbierky Pesňe; oslávil v nich historické i žijúce osobnosti slovenského národného života, dobrodincov, priateľov, známych, ako aj svetských a cirkevných predstavených (napr. Juraja Palkoviča, Antona Bernoláka), slovenkú prírodu, svoje okolie, rozlohu a veľkosť slovanstva v duchu obrodeneckých výkladov;

Idyly

– 21 idylických básní vydal J. Hollý pod názvom Selanky (z ruského slova selo = dedina); v týchto básňach prvýkrát do slovenskej poézie vstúpili slovenská príroda a slovenský ľud v podobe pastierov; autor píše o ich radostiach, túžbach, láske, niekedy smútku, o ich zvykoch, poverách a predstavách; postavy vedú spokojný život, venujú sa práci, spevu, zábave a hrám, žijú v rovnosti majetku a postavenia; sú to postavy hrdé a ušľachtilé; autor oslavuje a obdivuje obyčajného človeka žijúceho v slovenskej prírode; známe sú selanky Jaroslav, Miloslav, Vyvolávaní jara; v niektorých selankách oslávil aj významné osobnosti národného života.

Klasicizmus (17. – 18. stor.)

[more...]

Klasicizmus (17. – 18. stor.)

–  prvý umelecký smer novodobej literatúry; šíril sa z Francúzska, vznikol a vyvrcholil na dvore kráľa Ľudovíta XIV. ,,kráľa Slnko“, v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie;  pomenovanie je odvodené  latinského slova classicus – vzorový, vynikajúci;

Spoločensko-politická situácia v Európe:

– v 17. stor. dochádza k veľkým pokrokom vo vede, vzrastá záujem človeka o odhaľovanie prírodných a vesmírnych tajomstiev; v Európe nedochádza k rozsiahlym vojnám; veľkú váhu začínajú mať myslitelia, ktorí vystupujú proti vplyvu šľachty a cirkvi na kráľovskú moc, žiadajú, aby panovníci sa starali aj o blaho ľudu, aby nepotláčali slobodu jednotlivca a slobodu vyznania; v Anglicku vzniká prvé parlamentné zriadenie.

Znaky klasicistickej literatúry:

–  vracia sa k antike a podľa jej vzoru sa klasicisti snažia vystihnúť večnú, nadčasovú podstatu  prírody a človeka; oproti baroku hlása striedmosť, rozumnosť a disciplínu;

–  klasicizmus vychádzal z filozofie racionalizmu /lat. racio – rozum/, ktorý považoval rozum za najdôležitejší zdroj poznania;  zakladateľom racionalizmu bol René Descartes, ktorý vyslovil známu vetu Cogito ergo sum – Myslím teda som;

–   najvyšším zákonom umenia sa stáva trojjednota – súlad pravdy, krásy a dobra;

–  v umeleckom obraze človeka autori vytvárajú rôzne ľudské charaktery, v ktorých vystihujú všeobecné črty človeka, nie jeho osobitosti; ide o dobový ideál alebo o jeho protiklad;

–  vlastný postoj autora ku zobrazovanej  skutočnosti bol neprípustný; tzv. objektívny klasicizmus;

–  podľa vzoru antiky klasicistická literatúra mala presné pravidlá: harmonickú súmernosť, logickú jasnosť, jednoduchosť námetu, presné jazykové vyjadrenie, dodržanie štýlu; tieto pravidlá tvorby sformuloval v r.1674 Nicolas Boileau-Despréaux (nikola boaló depréó) v diele Básnické umenie; zaviedol aj členenie žánrov na:

1. vysoké – spracovávali vznešené, /historické, nadčasové/ námety, hrdinovia boli z vyšších  vrstiev /vládcovia, veľmoži/; žánre: óda, elégia, epos a tragédia;

2. nízke – čerpali námety zo života nižších vrstiev, napr. meštianstva, a zo súčasnosti; žánre: bájka, satira, komédia;

–  nepripúšťalo sa prelínanie žánrov; najviac sa rozvíjala dráma, menej poézia a próza;

–  klasicistická dráma dodržiavala Aristotelovu zásadu troch jednôt /antika/:

1. jednotu času – príbeh sa musel odohrať v priebehu 24 hodín, výnimočne 30 hodín;
2. jednota miesta – musel sa odohrať na jednom mieste, obyčajne v neurčitom paláci;
3. jednota deja – zameranie na jeden dej bez vedľajších motívov.

–  časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré komentujú dej a vyjadrujú mienku autora; v predstaveniach vystupujú aj ženy – herečky;

–  typickým veršom je alexandrín t. j. dvanásťslabičný verš s dierézou /intonačnou prestávkou/  po šiestej slabike.

Francúzska literatúra

– v 17. storočí vznikli najvýznamnejšie umelecké literárne diela v dramatickej tvorbe vo   Francúzsku;

–  tragédie písali:

Pierre Corneille (pjer kornej, 1606 – 1684) – veršovaná tragédia Cid /1636/ – námet zo španielskych dejín; Cid je príkladom kresťanského rytiera oddaného svojej viere, kráľovi, vlastnej rodine; základný konflikt u neho je medzi láskou a povinnosťou /cťou/; víťazí povinnosť pred osobným citom.

Jean Racine (žan rasin, 1636 – 1699) – psychologická tragédia Faidra – dominujú v nej ľudské vášne, najmä ľúbostné, ktoré plodia nenávisť.

–  komédie písal:

Jean-Baptiste Poquelin – Molière (žan batist poklen moljér, 1622 – 1673) – autor, herec, režisér, riaditeľ divadelnej spoločnosti, stal sa organizátorom dvorných slávností Ľudovíta XIV.; napísal 33 komédií, v ktorých vychádzal z francúzskych stredovekých frašiek a z talianskych komédií; v komédiách zosmiešňoval stredoveké mravy; známe sú komédie Lakomec /antický námet –  Plautus Komédia o hrnci/, Zdravý nemocný, Don Juan, Misantrop.

Najvýznamnejším klasicistickým básnikom vo francúzskej literatúre bol Jean de la Fontaine (žan d la fonten, 1621 – 1695); dvanásťzväzkové dielo Bájky – podáva obraz spoločenského života vo Francúzsku v 17. storočí.

Talianska literatúra

– v 17. stor. vrchol dosiahla talianska komédia – commedia dell’arte, obľúbená najmä u ľudového publika; hry nemali pevnú stavbu, herci improvizovali podľa stručného obsahu, postavy tvorili ustálené typy – Harlekýn,  slúžka Kolombína, obchodník Pantalone, právnik Dottore...

– najvýznamnejším, dodnes najhranejším, talianskym dramatikom bol Carlo Goldoni (karlo, 1707 – 1793) – komédie Sluha dvoch pánov, Mirandolina, Grobiani.

Osvietenstvo

– vzniká v 18. stor.; je to nová politická a spoločenská ideológia, ktorá sa usiluje v mene rozumu a vedy prekonať náboženskú ideológiu a absolutizmus;

– proti viere osvietenstvo postavilo rozum, proti dogmám a poverám zmyslovú skúsenosť a poznanie; presadzovalo právo jednotlivca na slobodu myslenia a presvedčenia, kládlo dôraz na vzdelanie; zdôrazňovalo, že ľudia sú si od prírody rovní, teda nemá sa im vládnuť despoticky, ale ,,osvietene“;

– táto ideológia vyhovovala najmä meštianstvu, no podporovala ju i časť aristokracie a niektorí panovníci, ktorí ju využili na upevnenie svojej moci a na modernizáciu štátu (osvietenský absolutizmus Márie Terézie a Jozefa II);

– osvietenstvo sa najviac sa rozšírilo v Anglicku a vo Francúzsku; najvýznamnejší predstavitelia vo Francúzsku boli – Denis Diderot (didro), Jean Jacques Rousseau (rusó), François Voltaire (voltér),  Charles Montesquieu (monteskjö);

– francúzski osvietenci vydali dielo Encyklopédia (1751 – 1765) – bol to náučný slovník, ktorý zhŕňal poznatky vtedajšej spoločnosti z najrôznejších odborov, z filozofie a remesiel; dielo malo 35 zväzkov; hlavným organizátorom Encyklopédie bol Denis Diderot.

Jean Baptiste Molièr Lakomec (1668)

[more...]

Jean Baptiste Molièr    Lakomec (1668)

– útvar: komédia napísaná prózou (proti klasicistickému vkusu); námet je prevzatý z antiky – Plautus

Komédia o hrnci;

– prostredie: dom Harpagona; čas: dej s odohrá počas jednoho dňa; Paríž, 17. stor.

– kompozícia: 5 dejstiev; dodržiava antickú trojjednotu miesta, času, deja; autor veľmi dobre využíva slovnú, situačnú a pohybovú komiku, zámenu postáv; výrazná je psychologická kresba postáv; rozuzlenie je nečakané, prekvapujúce; hra je zaplnená rezonérmi – postavičkami sluhov, ktorí vyjadrujú mienku autora a svojím  konaním posúvajú         dej dopredu; v hre sa najčastejšie vyskytujú dialógy, monológy len zriedkavo – keď Harpagon hovorí o strachu z krádeže truhličky;

– postavy:

Harpagon – bohatý mešťan, úžerník, otec Kleanta a Elizy;  Kleant – Harpagonov syn, Mariannin milý; Eliza – Harpagonova dcéra, Valérova milá;

Anzelm – bohatý mešťan, cudzinec, bývalý don Thomas   d´ Alburcy, Valérov a Mariannin otec;

Valér – Anzelmov syn, Elizin milý; Marianna – Kleantova milá, Harpagonova  vyvolená;
Frozína – dohadzovačka, sprostredkovateľka; Majster Šimon – sprostredkovateľ;
Jakub – Harpagonov kuchár a kočiš; Pani Klaudia – Harpagonova slúžka; Šidlo – Kleantov sluha;
Ovsík, Trieska – Harpagonovi lokaji; policajný komisár a jeho pisár;

– dej: Harpagon je lakomý mešťan, vdovec, obchodom a úžerníctvom nadobudol veľký majetok (Molièr v ňom stvárnil svojho otca); je posadnutý peniazmi a bohatstvom;  podriaďuje tomu všetko, vzťah k deťom, k služobníctvu i osobný citový život; Eliza sa tajne zasnúbi s Valérom, ktorý vstúpi ku Harpagonovi do služby, aby si ho získal; Harpagon však chce Elizu vydať bez vena za starnúceho boháča Anzelma; Kleant miluje chudobnú Mariannu a zháňa peniaze, aby si ju mohol vziať a pomôcť jej; Harpagon chce Kleanta oženiť za bohatú vdovu, aby synovi nemusel nič dávať; Frozina presviedča Harpagona, aby sa oženil s Mariannou, je síce chudobná, ale skromná, vzdelaná a nebude ho ako manželka veľa stáť; Mariannu zas Frozina presviedča, že Harpagon je starý, čoskoro zomrie a ona sa stane bohatou vdovou; Kleant si chce požičať peniaze na pomoc pre Mariannu, no zistí, že požičiavateľom je vlastne jeho otec; Harpagon  s Kleantom sa ešte viac pohádajú, keď Harpagon zistí, že Kleant je zaľúbený do Marianny; sluha Šidlo na Kleantov príkaz ukradne Harpagonovi truhličku s peniazmi, ktorú si zakopal v záhrade; keď Harpagon zistí, že mu zmizli všetky jeho peniaze, zrúti sa mu celý svet a je ochotný vymeniť aj Mariannu za svoje stratené peniaze;  z krádeže obvinia Valéra, ktorý sa prizná, že je zaľúbený do Elizy a požiada Harpagona o jej ruku; Harpagon ho odmietne s tým, že má pre dcéru bohatšieho pytača Anzelma; Anzelm však podľa prsteňa spoznáva vo Valérovi svojho strateného syna a v Marianne stratenú dcéru; Harpagon nakoniec súhlasí so svadbou svojich detí pod podmienkou, že mu bude vrátená truhlička s peniazmi a že obe svadby zaplatí Anzelm;  všetko sa skončí šťastne; každý dostane to, čo najviac miluje, Kleant Marianu, Eliza Valéra a Harpagon truhličku s peniazmi.

Harpagon  /arpagon/ – je to 56-ročný vdovec, bohatý, veľmi lakomý, skúpy; úžerník, požičiava peniaze za veľký úrok; okrem peňazí nevidí nič; peniaze sú jeho najlepšími priateľmi; nedopraje sebe ani deťom;  žije stále v strachu o svoje peniaze, je ich otrokom; obáva sa, že sa ľudia dozvedia o jeho bohatstve; neberie ohľad na city; upodozrieva všetkých, že ho okrádajú, služobníctvo, dokonca aj deti; deti chce bohato vydať a oženiť, nehľadí na to, po čom túžia ony; keď sa mu peniaze stratia, stráca zmysel            života a je ochotný urobiť všetko preto, aby sa našli;

Šidlo o Harpagonovi výstižne hovorí:

,,Veľkomožný pán Harpagon je zo všetkých ľudí odľud najneľudskejší, smrteľník zo všetkých smrteľníkov najbezcitnejší a najskúpejší. Niet takej služby, ktorá by vystupňovala jeho vďačnosť natoľko, aby otvoril hrsť. Nepoznám nič chladnejšie a bezcitnejšie ako jeho prejavy priateľstva a priazne. A slovo dať mu je také odporné, že keď sa chce zahroziť, nepovie ja ti dám, ale ja  ti požičiam!“
– myšlienky – autor chcel ukázať, ako peniaze deformujú prirodzené ľudské vzťahy; zobrazil lakomého človeka, ktorý sa stal otrokom peňazí a podriadil im celý svoj život.